„So Skautskou službou som začal už na začiatku, počas pandémie, teraz to bola už automatika,“ hovorí dobrovoľník Matej

Iniciatíva Skautskej služby vznikla už v úvode vypuknutia pandémie ochorenia covid-19 s cieľom pomáhať v čase núdzi. Ocitli sme sa v ďalšej náročnej situácii, ktorá nás viedla k obnoveniu našich dobrovoľníckych aktivít. Tentokrát pomáhame ľuďom utekajúcim pred vojnou. Prečítajte si rozhovor s Matejom, skautským menom Shorty, zo 104. zboru Bratislava-Ružinov, ktorý sa zapojil do Služby na pomoc počas pandémie i vojny.

Čo ťa motivovalo, aby si sa zapojil do Skautskej služby?

So Skautskou službou som začal už na začiatku, počas pandémie, teraz to bola už automatika. V podstate som ani nerozmýšľal nad tým, či idem alebo nejdem. Otázkou bolo pre mňa, kedy idem a nie, či idem. Ale hovoril som si hneď od začiatku, že teraz bude dobrovoľníkov dosť a časom ich bude treba stále viac a ochota ľudí bude upadať, tak som si povedal, že pôjdem neskôr. Ale koordinátor Frico, ktorý tu bol od začiatku, mi zavolal: „Na budúci týždeň nemáme dobrovoľníkov, môžeš dôjsť?“ tak som si vybavil dovolenku a prišiel som.

Akú činnosť tu vykonávaš alebo si tu vykonával za tú dobu, čo si tu?

Bol som na každom jednom stanovisku a posledných pár dní som sa ujal na tzv. „transporte“, kde riešim, aké autobusy máme k dispozícii, pomáhame ľuďom nakladať, podávame im informácie o miestach, kam sa dá práve teraz dostať.

Zároveň sa snažíme dobrovoľníkom vysvetľovať, také naše motto: „Kým tu nie je autobus pre tú konkrétnu destináciu, tak pre nás neexistuje.“ Lebo tí ľudia tu existujú v skromných podmienkach a tak sa ich snažíme presúvať čo najrýchlejšie ďalej. To znamená, že aj keď vieme, že večer má prísť autobus do Nemecka, tak sa ich radšej odtiaľto snažíme dostať cez Košice vlakom. Kým ten autobus príde, tak oni už môžu byť na polceste tam a navyše nikdy ani nemáme garanciu, že ten autobus vážne príde. Nechceme im klamať, radšej im povieme reálnu situáciu a pošleme ich čo najskôr na cestu.

Máš nejaký silný zážitok z tvojho pôsobenia na hraniciach?

Všetko je to silný zážitok aj keď vidíš, ako si človek, ktorému pomáhaš s nastupovaním do autobusu, nesie iba tú jednu igelitku s vecami, ktoré si tuto nabral a nemá nič iné. Pomenovať jeden konkrétny zážitok je  naozaj ťažké. Náročné je napríklad aj to, ako tu fungujeme. Najviac to vystihuje včerajší deň, keď mi prišli traja kamaráti a ja som nečakal, že sem prídu. Oni prosto prišli pomáhať, lebo jeden z nich má narodeniny a vždy na jeho narodeniny si vymyslia skvelú akciu a tak tento rok si povedali, že nejdú na airsoft ani motokáry, ale idú sem pomáhať. Večer som sa s nimi rozprával, pýtal som sa, aký mali deň a ako to tu vnímajú. Ich odpovede vystihli to, ako tu my, dobrovoľníci, fungujeme – ako sa nám zlievajú dni. Rozprávali mi, ako to bolo dnes už o niečo lepšie ako včera, keď vykladali tie bedničky… Počas rozhovoru však prišli na to, že to nerobili včera, ale dnes ráno. Hovorím im, chalani, ale vy ste prišli iba dnes ráno. Včera ste tu vôbec neboli.

„Všetko je to silný zážitok, aj keď vidíš ako si človek, ktorému pomáhaš s nastupovaním do autobusu, nesie iba tú jednu igelitku s vecami, ktoré si tuto nabral a nemá nič iné.“

 

Ako dlho si už na hraniciach? Bolo pre tvoju prácu v poriadku, že si na pár dní odišiel?

Týždeň s tým, že v nedeľu som prišiel na večer, a tak som potiahol službu aspoň do polnoci. Ostatné dni som robil 12-ky, ale niekedy bolo potrebné ostávať aj dlhšie. Vybavil som si dovolenku, ale bolo to celkom náročné, keďže teraz bola taká situácia v práci, že som si veľmi nemal brať voľno.

Čo by si odporučil iným dobrovoľníkom, ktorí by sem mohli prísť?

Aby prišli!