„Mohli sme ukázať skauting nielen tak, že vieme zbierať bobríky, ale aj že vieme pomáhať správne a adresne v teréne,” hovorí dobrovoľník a koordinátor brat Frico

Dobrovoľník Frico je zo 104. zboru Bratislava-Ružinov a skautuje viac ako 17 rokov. Aj ostrieľanému skautovi však Skautská služba na hraniciach rozšírila obzory.

Kde všade si skautsky pôsobil?

Pôsobil som v 70. zbore Bizón víťazí!, potom 104. zbore, kde som robil dlhé roky tábory. Ešte počas strednej som sa venoval Radcovskému kurzu a Bratislavským skautským dňom. S mojím vodcovským projektom som pokračoval na Gilwellskú inštruktorskú lesnú školu a bol som aj zahraničným komisárom. Teraz už patrím k dospelým v skautingu, no robím roverské outdoorové kurzy, lavínové a lezecké. Keď ma niekam zavolajú, kde viem pomôcť, tak veľmi rád takto dosluhujem.

Ja som človek, ktorý keď treba niečo riešiť, tak idem riešiť, preto som šiel do Skautskej služby najskôr, ako sa dalo, už aj počas jednotlivých vĺn pandémie. Teraz bolo treba ísť na hranicu, tak sme rozbehli Skautskú službu vo Vyšnom Nemeckom. Nedávno som sa vrátil z Veľkých Slemeniec, kde sme tiež rozbiehali Skautskú službu a veľmi sa teším z nasadenia všetkých dobrovoľníkov.

Prečo si sa rozhodol pre koordinovanie?

Lebo mi to prišlo rovnaké, ako keby som bol táborový vedúci – riešil som rovnakým spôsobom trošku iné veci. Som rád, že som mohol využiť svoje schopnosti a rozbehnúť tam našu pomoc, ktorú si cenilo veľa ľudí, najmä zo štátnych zložiek. Vidím, že ako skauti sme tam urobili obrovský kus roboty. Mohli sme ukázať skauting nielen tak, že vieme zbierať bobríky, ale aj že vieme pomáhať správne a adresne v teréne. 

Aké činnosti si robil počas služby?

Pomáhal som rozbiehať Vyšné Nemecké. Vo štvrtok začala vojna, v pondelok večer sme prišli do Humenného a od utorka rána sme na hranici riešili všetko, čo bolo treba. 

Robota si nás tam vždy našla – napríklad keď neboli upratané stany alebo bol chaos v doprave, tak sme sa do toho pustili. Boli potrební ľudia na prvom kontakte alebo prekladatelia, tak sme ich zohnali a vodili sme ľudí po tábore. Snažili sme sa robiť maximum, aby utekajúci Ukrajinci dostali všetky potrebné informácie. Takto sme sa postupne vyprofilovali na tých, ktorí vedeli, čo sa v tábore deje. Sprostredkovávali sme informácie a dávali sme know-how, ktoré sme posúvali všetkým zložkám, ktoré pôsobili na hraniciach.

 

„Bolo to veľmi zaujímavé, keďže my ako skauti sme sa mohli prezentovať aj ako schopní koordinátori, nielen ako ľudia, ktorí sa starajú o program a o deti.“

 

Pred nedávnom som sa vrátil z Veľkých Slemeniec, kde sme robili to isté, ako vo Vyšnom Nemeckom – od nuly sme tam rozbiehali Skautskú službu. Najprv sme tam prebrali stany po Človeku v ohrození, potom sme sa starali o dopravu, koordináciu  prichádzajúcich ľudí a podávanie know-how. Briefovali sme požiarnikov, ku ktorým prichádzali každý deň noví dobrovoľníci, spolupracovali sme aj s Červeným krížom. Bolo to dosť super. 

Ak mám porovnať tie dva priechody, Vyšné Nemecké bola masovka, kde bolo treba krízovo menežovať obrovské množstvo ľudí a Veľké Slemence boli veľmi osobné, až rodinné, keďže sme sa tam už poznali a starali sme sa o menší počet ľudí. Vo Vyšnom Nemeckom prišlo aj 2000 ľudí za deň, vo Veľkých Slemenciach asi do 200 ľudí. Človek mal aj čas sa s nimi porozprávať a vytvoriť si k nim osobnejší vzťah. 

Aké zručnosti si využil koordinácii?

Zručnosti z vedenia tábora. Tým keď si človek prejde za 5 – 6 rokov, tak zistí, ako riešiť veci, ktoré nikto iný nerieši a vie, že keď ich nevyrieši on, tak to nevyrieši nikto ďalší. Keď Vám ide o dobro celého tábora alebo ukrajincov, tak je to svojím spôsobom rovnaké. Funkcia táborového vedúceho vás vie na koordinovanie dobre pripraviť. Aj heslo „Kto, keď nie my”, ktoré sme si nastavili na začiatku znamená to, že sme sa obetovali pre veci, ktoré neriešil nikto iný a mohli sme takto zvýšiť komfort všetkým ukrajincom, ktorí prešli cez hranice. 

Dôležitá bola od začiatku aj komunikácia so všetkými zložkami a správne pochopenie, aby sme ťahali za jeden povraz. Predsa len profesionálni hasiči sa možno s dobrovoľníkmi mládežníckych organizácii nestretávajú na dennej báze.

Čo bolo pre teba výzvou?

Nastaviť procesy a úlohy jednotlivých ľudí – čomu sa majú venovať, ako rýchlo ich treba zaškoliť; prepájať zložky. No určite to pre mňa bolo prínosné a náučné. Čisto z organizačného hľadiska by sa to dalo prirovnať k organizovaniu veľkého skautského tábora, no bohužiaľ, tento mal atmosféru vojnového konfliktu.

Čo si odnášaš z tohto koordinovania?

Poznatok, že sme sa snažili nikam netlačiť, no v konečnom dôsledku sme sa našimi schopnosťami pretlačili do vedenia a rozhodovania. Že sa nám podarilo ukázať skautov ako zodpovedných ľudí, ktorí keď dostali úlohu, tak ju splnili svedomito a zároveň ju inovovali. Boli sme ako skauti jednotná organizovaná zložka. 

Pre príklad, keď sme prišli do Vyšného Nemského, kde sme okrem pár policajtov a hasičov boli z dobrovoľníkov jediní, ktorí mali vysielačky a mohli sa navzájom koordinovať. To isté bolo aj vo Veľkých Slemenciach. Vrátili sme sa akoby k starému skautskému remeslu, ktoré robili skauti počas druhej svetovej vojny – robili sme spojky medzi zložkami, aby spolu lepšie komunikovali.

 

„Odnášam si z toho vedomie, že naša organizácia je schopná vychovať samostatných mladých ľudí, ktorých sme vedeli teraz nasadiť, aby riešili úlohy v kritických situáciách. Vieme tiež pomáhať štátu zvládať takéto krízové situácie.“

 

Odnášam si z toho vedomie, že naša organizácia je schopná vychovať samostatných mladých ľudí, ktorých sme vedeli teraz nasadiť, aby riešili úlohy v kritických situáciách. Vieme tiež pomáhať štátu zvládať takéto krízové situácie. Toto beriem ako taký popud na vytvorenie dlhodobejšieho krízového skautského tímu rýchleho nasadenia. Keby nastala nejaká prírodná katastrofa, tak by sme vedeli ako skauti v budúcnosti tiež pomáhať na mieste.